Možno ste zažili, alebo zažívate niečo podobné. Striedali sa vo vás pocity bolesti, bezmocnosti, nespravodlivosti a zúfalstva. Plač a otázka: Prečo?!… A možno to práve prežívate. Alebo vám len táto situácia nie je ľahostajná, tak ako mne…Tento článok som sa rozhodla napísať aj preto, aby tie, ktoré o bábätko prišli vedeli, že v tom nie ste samé. Aj takéto príbehy píše život…Vie o tom svoje Lucka, ktorej útržky príbehu dojali mnohé z nás v skupinke Mamičky Happy Baby.
Oslovila som Lucku s prosbou, či sa o svoj príbeh s nami podelí. Súhlasila, aj pre dôvody vyššie a aj preto, že rozprávať nahlas aj o takejto životnej situácií, je cesta, ktorou sa ona sama vybrala a psychologička ju v tom podporila. Aj to jej pomáha vyrovnávať sa so stratou bábätka…
Radosť z tehotenstva
Prvýkrát som bola tehotná ešte ako 21-ročná. Hoci to nebolo plánované, na bábätko som sa tešila. Bolo to v 2009, svet bol gombička, ako to už pre študentov býva. Samozrejme, vedela som, že prvých 12 týždňov býva kritických a môže sa stať hocičo. Dávala som si pozor, nepila zelený, ani čierny čaj, ani len kofolu. Lebo, veď kofeín môže bábätku uškodiť. Áno, teraz viem, že to bol až extrém.
Všetko vyzeralo super.
Moje malinké som videla na ultrazvuku hýbať nožkami a ručičkami, srdiečko bilo. Je to nezabudnuteľný zážitok.
Dostala som aj tehotenskú knižku. Bola som nesmierne šťastná. S priateľom sme plánovali, že sa vezmeme a ja sa presťahujem k nemu.
Lucia
Ako sa to stalo?
Žiaľ, radosť netrvala dlho. Než som stihla ísť v 12. týždni tehotenstva na širšie krvné testy, v 11. týždni, v jednu nedeľu, som zrazu spozorovala niečo ružové. Hneď som spanikárila a poprosila maminu, aby ma zobrala na pohotovosť.
Po kontrolnom ultrazvuku padol verdikt: „Bábo nežije“:(
Zrúti sa ti celý svet… Ťažko opísať, čo všetko ti v tom momente chodí hlavou a ako ti je, keď vieš, že tvoje vytúžené dieťa v tvojom brušku je už mŕtve a ty mu nevieš pomôcť, ani to zmeniť… Nechali si ma v nemocnici. V pondelok ráno urobili ďalší ultrazvuk, ktorý skúmali 3 lekári. Potvrdili verdikt z predošlého dňa a rozhodli, že urobia kyretáž, keďže ja som nekrvácala, ani brucho ma nebolelo. Kyretáž mi robili ešte v ten deň poobede o 15:00 hod.
Ako prebieha kyretáž?
Pamätám si to aj po x rokoch, ako keby to bolo len nedávno.
- Pichnú ti nejaký oblbovák a odprevadia ťa na operačný trakt.
- Položia ťa na krátky stôl, kde sa ti zmestí len vrch tela. Ty ležíš polonahá, s nohami previazanými v držiakoch.
- Okolo počuješ chodiť ľudí, rozprávajú sa, niečo dohadujú. O teba nik ani len nezakopne.
- Pripadalo mi to ako večnosť. Až pristúpila sestrička s kanvicou plnou napenenej vody, zjavne ma umývali pred zákrokom. V tom mokrom tričku som sa prebrala po zákroku v posteli, zatieklo mi pod chrbát.
Sestrička konečne preukázala trochu ľudskosti, keď ma tam videla plakať a pohladila ma po ruke. Žilu mi, samozrejme, trafiť nevedeli, veď už 24 hod som nič nepila.
Po kyretáži – po zákroku
Keď sa preberieš v posteli a z tvojho vytŕčajúceho bruška je už iba prepadlinka – to ma bolí ešte dodnes.
Pretočila som sa na chrbát a podo mnou zrazu – krvavá mláka. Pani, ktorá bola so mnou na izbe, išla po sestričku. Tá mi, ako prvé vynadala – prečo som si nedala vložku!
Že som sa sotva prebrala z narkózy a netušila ani, či môžem vôbec ísť na toaletu, ju vôbec nezaujímalo. Úžasná pani z vedľajšieho lôžka mi pomohla obliecť si gaťky a dala mi vložku, keďže ja som nič také pri sebe nemala.
Kto mohol tušiť?! Veď som prišla na pohotovosť kvôli jemnému ružovému výtoku. Nevedela som, že domov pôjdem bez môjho bábätka…
No, prístup sestričiek bol otrasný. Na 3. deň ma prepustili domov aj s pôrodnou správou, ktorú som mala odniesť gynekológovi.
Doma po zákroku
Doma som sa schovala v posteli, odmietala jesť, ísť von…
Asi po týždni sa mi ozvala kamarátka a oznámila mi, že mám 15 minút na to, aby som sa osprchovala, obliekla. Inak ma berie von v pyžame s mastnými vlasmi:)
Týmto ma vytrhla z letargie. A každý deň ma brala iná kamarátka von. Prišla na návštevu, alebo mi volali. Tieto ženy sú mojou oporou už vyše 25 rokov. Sme kamošky z 8-ročného gympla a spolu sme toho už preskákali hodne.
A čo otec dieťaťa?
Kde bol otec dieťaťa? Dobrá otázka. Bol to Nemec, bol doma vo svojej krajine. Ja na Slovensku, kde ma čakali skúšky na vysokej škole. Letieť za ním som nemohla. Maternica sa musí stiahnuť a tie tlaky v lietadle mi neodporúčali. On za mnou neprišiel. Keď som po mesiacoch prišla ja, ukázal sa ako neempatický somár…
V noci som sa budila na svoj vlastný plač, mávala som strašné nočné mory. Namiesto toho, aby ma chytil a objal, len na mňa pozrel s otázkou, čo revem.
Zbalila som sa a na druhý deň odletela domov a už ho nikdy nevidela.
Psychika a nočné mory
Dlhodobo som nemohla spávať. Zaspala som až po úplnom vyčerpaní a už po 2-3 hodinách som bola hore. Lekár mi predpísal Lexaurin na ukľudnenie. 2 týždne som ho užívala pred spaním, potom sa to upravilo. 6 mesiacov som chodila k psychologičke. Vyrovnávala som sa s otázkami, či som dieťa zabila niečím ja, či som niečo nemala urobiť inak a tak… Tieto výčitky ma prenasledujú dodnes.
Ale hlava vie, že som urobila, čo som mohla, aby som dieťa ochránila.
Toto je len časť Luckinho príbehu. Ja jej ďakujem za úprimnú spoveď a verím, že tieto riadky pomôžu jej, ale aj ďalším ženám.
Ako pokračoval ďalej? Dozvedela sa Lucka, prečo prišla o dieťa? Kedy sa odvážila zamýšľať nad ďalším tehotenstvom? Kto bol jej partner? Ako zvládala tehotenstvo a ako prebiehalo? Už čoskoro v pokračovaní tohto príbehu.
Máte aj vy podobný príbeh za sebou? Zdôverte sa nám v skupinke, ako Lucka:) Nie ste v tom sama:) Sme s vami, Mamičky Happy Baby.
