Zapálené sviečky, kvety na hroboch a spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami. Dušičkové obdobie prináša chvíle stíšenia, ale aj otázky, na ktoré sa nám nie vždy ľahko odpovedá. Najmä keď sa nás dieťa zrazu opýta: „Mami, aj ty raz zomrieš?“ Ako mu vysvetliť smrť bez zbytočného strašenia a zároveň mu dopriať pocit bezpečia?
- Prečo sa deti začínajú pýtať na smrť?
- „Mami, aj ty raz zomrieš?“ Čo dieťa potrebuje počuť?
- Nemusíte skrývať slzy ani mať odpoveď na všetko
- Spomienky pomáhajú uchovať lásku
- Najdôležitejšie je byť spolu
Prečo sa deti začínajú pýtať na smrť?
Možno ste to už zažili. Pri prechádzke dieťa objaví mŕtveho chrobáčika, začuje rozhovor dospelých alebo sa počas návštevy cintorína začne vypytovať, prečo zapaľujeme sviečky a kto odpočíva pod náhrobným kameňom.
Približne medzi piatym a siedmym rokom života sa deti začínajú o smrť viac zaujímať. Postupne si uvedomujú, že patrí k životu, a prirodzene sa snažia pochopiť, čo znamená.
Dušičky môžu byť vhodnou príležitosťou na pokojný rozhovor. Svetlo sviečok, kvety a spoločné spomínanie vytvárajú priestor, v ktorom sa dá hovoriť nielen o smútku, ale aj o láske a blízkosti.
Dôležité je, aby dieťa cítilo, že jeho otázky sú v poriadku a môže sa na nás obrátiť bez obáv.
„Mami, aj ty raz zomrieš?“ Čo dieťa potrebuje počuť?
Táto otázka dokáže zaskočiť aj dospelého. Najradšej by sme dieťa objali a povedali mu: „Neboj sa, ja nikdy nezomriem.“
Hoci to myslíme dobre, takéto uistenie nie je pravdivé. Dieťa pritom nepotrebuje zložité vysvetľovanie ani podrobnosti. Potrebuje úprimnú odpoveď a istotu, že je teraz v bezpečí.
Môžeme mu napríklad povedať:
„Všetci ľudia raz zomrú, aj ja. Ale teraz som zdravá a robím všetko preto, aby som tu bola s tebou ešte veľmi, veľmi dlho. Teraz sme spolu, máme sa radi a užívame si spoločné chvíle.“
Takáto odpoveď dieťaťu nič nesľubuje, ale zároveň ho upokojuje. Pomáha mu vrátiť sa od obáv z neznámej budúcnosti k tomu, čo pozná a čo mu dáva pocit istoty.
Nemusíte skrývať slzy ani mať odpoveď na všetko
Dušičky sú pre mnohých z nás aj obdobím smútku. Spomíname na starých rodičov, príbuzných či priateľov, ktorí nám chýbajú. A niekedy sa nám pri zapálení sviečky jednoducho tisnú slzy do očí.
Čo ak si to dieťa všimne?
Nemusíme predstierať, že nám nie je smutno. Môžeme mu pokojne vysvetliť, čo cítime:
„Je mi smutno, pretože mi babička veľmi chýba. Veľmi som ju mala rada a rada na ňu spomínam.“
A ak je pre nás rozhovor príliš náročný, môžeme priznať aj to:
„Je pre mňa ťažké o tom hovoriť, ale môžeme o tom premýšľať spolu.“
Deti totiž nevnímajú iba naše slová. Všímajú si aj tón hlasu, výraz tváre a to, ako reagujeme na ich otázky.
Keď im dovolíme vidieť, že aj dospelí môžu byť smutní, ale dokážu o svojich pocitoch hovoriť, učíme ich niečo veľmi dôležité – že smútok je prirodzenou súčasťou života a nemusia naň zostať samy.
Spomienky pomáhajú uchovať lásku
Návšteva cintorína nemusí byť iba smutnou povinnosťou. Môže sa stať aj chvíľou, keď deťom priblížime ľudí, ktorých možno ani nestihli spoznať.
Porozprávajte im, aká bola ich prababička, čo rád robieval dedko alebo na akých spoločných zážitkoch sa dodnes smejete.
Môžete spolu zapáliť sviečku, položiť kvietok alebo si jednoducho zaspomínať.
Deti tak postupne spoznávajú, že hoci človek zomrie, spomienky a láska k nemu v nás môžu zostať.
A možno práve počas takejto obyčajnej chvíle vznikne rozhovor, na ktorý budete ešte dlho spomínať.
Najdôležitejšie je byť spolu
Keď sa deti pýtajú na smrť, nemusíme mať pripravené dokonalé odpovede. Niekedy stačí ich vypočuť, objať a úprimne povedať, čo vieme a čo cítime.
Naše deti nepotrebujú rodičov, ktorí sa nikdy neboja alebo neplačú. Potrebujú vedieť, že aj o ťažkých veciach sa s nami môžu rozprávať.
A práve to im môže pomôcť zvládať nielen otázky o živote a smrti, ale aj náročné chvíle, ktoré ich v budúcnosti čakajú.
V Plamienku bezplatne pomáhame deťom a tínedžerom po strate blízkej osoby a ich rodičom. Staňte sa naším darcom a pomôžete im prejsť náročnou cestou s podporou a pomocou našich odborníkov. Darovať môžete tu. Ďakujeme.
