Náš pôrodný príbeh – domáci pôrod

Už na začiatku tehotenstva sme sa s manželom zaujímali o to, ako, kde a v akých podmienkach vlastne našu dcérku privediem na svet. Zisťovali sme informácie z rôznych zdrojov, čo obľubuje najmä môj manžel, a tak tých informácií bolo celkom dosť. Porovnávali sme ich s tým čo ponúkajú naše pôrodnice a čo by bolo možné, z toho čo by sme chceli, aj uskutočniť.

Myšlienka o domácom pôrode prišla v momente, keď sa začalo uvažovať o tom, že kvôli COVID-19 nebude môcť byť prítomná sprevádzajúca osoba pri pôrode….

…čo bola pre mňa jedna z nepredstaviteľných vecí. Začali sme teda zisťovať viac a viac o domácom pôrode, o tom, kto by to s nami ako skúsený človek prežil a podporil nás. Počas druhého trimestra sme absolvovali kurz Hypnopôrodu, ktorý mi veľmi pomohol najmä v prvej dobe pôrodnej a kurz Predpôrodnej prípravy, ktorý bol orientovaný na prirodzený pôrod, v tom pravom slova zmysle, a veľmi sa nám páčil, nakoľko sa v ňom preberali veci, ktoré boli medzi prioritami v našom zozname pôrodných prianí.

Samozrejme, že sme mali najprv vyhliadnutú nemocnicu, v ktorej by sa dal prežiť pekný pôrod, no bola od nás trošku vzdialenejšia a ako som spomínala tie opatrenia kvôli COVID-19 sa sprísňovali, a tak som sa nakoniec rozhodla pre pôrod doma.

Ilustračná fotka – konzultácia s dulou

Zohnali sme si sprevádzajúcu osobu, s ktorou sme sa stretli párkrát pred samotným pôrodom a pôrodnú asistentku, ktorá taktiež bola u nás a mali sme spolu pár príprav. Postupne prišli samozrejme aj obavy. Tie moje spočívali najmä v tom, že čo ak pôrod nebude postupovať a budeme musieť ísť do nemocnice – nevedela som si to už totiž predstaviť, nakoľko som vedela, že sa tam tak neuvoľním a nebude to teda prirodzený, bezzásahový pôrod.

Preto som si na konci 38. týždňa tehotenstva dala namiešať Bachove bylinky na zmiernenie strachu. Počúvala som svoje telo a to, čo mi hovorilo, že by mi mohlo pomôcť pri pôrode, som si zabezpečila. Cítila som, že som pripravená a že sa na môj pôrod naozaj teším. Bolo to zaujímavé, nakoľko sa striedali pocity radosti, nedočkavosti, strachu či obáv, ale aj tak som cítila, že som úplne pripravená. Vedela som, že malá sa narodí určite skôr, ako boli stanovené jej dva možné dátumy, a tak som bola veľmi rada, keď som začala cítiť niečo iné.

Všetko to začalo niečo po polnoci, keď som sa cítila inak. Trošku ma bolelo v podbrušku, sem tam vystreľovala bolesť do krížov. Kontrakcie som mala každých cca 10 minút, no neboli úplne pravidelné a až také silné, tak som tomu nepripisovala nejakú vážnosť. Šla som si späť ľahnúť a robila som si zápisky, ako často mám kontrakcie a aké sú silné, aby som vedela povedať dule.

Ráno odtiekla hlienová zátka, okolo obeda som cítila kontrakcie silnejšie, a to už manžel dofúkal pôrodný bazén, ktorý sme si kúpili, lebo som vedela, že teplá voda mi urobí dobre. Poobede bola bolesť v krížoch taká silná, že už som sa miestami nevedela pohnúť počas kontrakcií. Šla som teda do vane a snažila sa nahrievať si chrbát teplou vodou, čo bolo príjemné, no postupne nebola vaňa veľmi pohodlná a tak som si šla ľahnúť do spálne.

Manžel mi pustil pripravenú relaxačnú hudbu, zapálil sviečky a počas kontrakcií mi masíroval kríže.

Potom sme už volali dule a do hodiny bola u nás. Bolo niečo po 20:00 a všetko sa to začalo stupňovať. Manžel dopustil do bazéna vodu a okolo 20:45 som už bola v bazéne a užívala si teplú vodu, ktorá uvoľňovala napätie v krížoch. Vnímala som podporu manžela a duly, užívala som si ticho, vodu a prítmie pri sviečke. Snažila sa využiť informácie z kurzov o tom, ako prirodzene mierniť bolesti. Cítila som, ako malá postupuje nižšie a nižšie, kontrakcie boli silnejšie.

Ilustračná fotka – pôrodný bazén

Prepadla ma prvá obava, či to vôbec zvládnem, lebo som už nevládala a postupne som mala pocit, že musím tlačiť. Odtiekla časť plodovej vody. V tomto momente prišla prvá obava – “môžem už tlačiť?”, “je už ten čas?”. Vyšla som teda z bazéna (nechceli sme rodiť do vody) a už len pár kontrakcií a dula mi vraví: “vidím hlavičku”. Vtedy som sa pozrela na môjho manžela, o ktorého som bola rukami opretá a vravím mu so slzami v očiach: “už ju o chvíľku uvidíme, chápeš?”.

Veľmi som sa tešila a nevedela som sa dočkať

Niekoľkokrát som zatlačila a narodila sa hlavička – s ňou aj zvyšok plodovej vody. Pýtam sa duly, prečo neplače a ona ešte len hlavičku máme, ešte musí vyjsť telíčko. Potom vyšlo telíčko už len na poslednú kontrakciu, ktorú som skoro ani necítila. Je 22:00, pozerám sa pod seba a vidím chrbát našej dcérky, počujem jej hlások, dula mi ju prikladá na hrudník a ja ju inštinktívne hladím a držím celou náručou. Pozerám sa na manžela a viem, že sa veľmi teší. Cítim úľavu, hrdosť a radosť, že už sme traja.

Bonding po pôrode má veľké množstvo benefitov – fotka ilustračná

Pomáhajú mi ľahnúť si na posteľ, aby som si oddýchla, nechávame dotepať pupočníkovú krv. Dcérku nechávame, aby sa prisala sama, čo jej ide veľmi dobre. Celú dobu je malá na mojom hrudníku a dula konštatuje, že je to zdravé, života schopné bábätko, veľmi aktívne. Teším sa, že je všetko v poriadku, že sme to zvládli, že je už tu. Ešte treba porodiť placentu. Manžel berie na svoje telo malinkú a zoznamujú sa aj oni, zatiaľ čo ja sa snažím prirodzene porodiť placentu. Nejak necítim kontrakciu na to,aby sa tak stalo a teda čakáme.

Po nejakom čase sama vyšla von (22:30). Prichádza druhá obava – je celá? Nebudeme musieť ísť do nemocnice?. Na to dula odpovedá, že je úplne v poriadku. Opäť úľava a radosť…ja som to zvládla. Malinká je ešte stále na placente, ja sa idem osprchovať a keďže mi v kúpeľni klesol tlak, tak si opäť líham na posteľ, podkladá mi dula nohy a malinká je už opäť na mne.

Ilustračná fotka – bonding s otcom

Manžel ide strihať pupočník po približne dvojhodinovom bondingu.

A ja sa neviem vynadívať na našu malú dcérku. Obaja sa veľmi tešíme, že to máme za sebou. Dula pri nás ostáva ešte niekoľko hodín, rozprávame sa o nasledujúcich dňoch a píšem sms našej pôrodnej asistentke, že už je malá na svete. Je niečo po pol jednej ráno, všetko je upratané a pomaly ideme všetci traja spať. Malá má samozrejmé bonding po celú tú dobu, dokonca už aj druhý krát pila, z čoho som sa veľmi tešila – dobrý štart pre dojčenie, vravela som si.

Počas nasledujúcich dní nás niekoľkokrát navštívila dula…

….a ochotne zodpovedala všetky naše otázky, priniesla knihy, ktoré by mi mohli pomôcť, bylinky a naučila ma viazať šatku na nosenie malej, skontrolovala, ako sa máme a ako malá napreduje. Hneď na druhý deň prišla naša pôrodná asistentka, urobila všetky merania malej a zapísala to všetko, skontrolovala aj mňa a zašila poranenia. Niekoľko krát sme si v nasledujúce dni ešte volali, aby sa uistila, či sme obe v poriadku a ako sa hojí moja rana.

Na záver by som však ešte dodala, že moje tehotenstvo bolo bezproblémové, malinká od začiatku vyzerala v poriadku a aj keď som odmietla niekoľko vyšetrení a monitory z dôvodu, že som sa nechcela vystavovať zbytočnému stresu na konci tehotenstva, vedela som, že ak by sa niečo dialo, telo by mi to naznačilo a v prípade komplikácií by sme šli do nemocnice. Ja som však mala načítané informácie o tom, kedy treba ísť do nemocnice, a tak sme boli pripravení aj na to. No našťastie to nebolo nutné, za čo každý deň ďakujem.

Veľmi by som chcela poďakovať môjmu manželovi, že ma po celú dobu tehotenstva, pôrodu a aj teraz po pôrode podporoval, stál pri mne a bol mi ozajstnou oporou. Viem, že mnoho iných mužov by toto zažiť nechcelo, nevedelo alebo nezvládlo. Taktiež vďaka patrí našej dule, ktorá bola oporou nielen počas pôrodu, ale aj pred a po ňom a nakoniec pôrodnej asistentke, ktorá bola ochotná cestovať pomerne veľkú diaľku, aby nám poskytla jej služby zdravotníka.

Nakoniec ďakujem všetkým osobám, ktoré ovplyvnili naše rozhodnutie rodiť doma a to akýmkoľvek spôsobom.

PS: nič nie je isté, no ak sa držíme svojho cieľa, tak sa neistota podstatne znižuje.

S pozdravom a podporou,
Jana