,Keď sa náš príbeh začínal, myslela som si, že všetko bude krásne a “normálne”. Mali sme asi pol roka po svadbe, keď som v nedeľu ráno manželovi oznámila že budeme traja. Počiatočné prekvapenie vystriedala radosť a my sme si užívali naše malé tajomstvo.
Všetky kontroly boli v poriadku, po 3-4 mesiacoch už sa s nami tešila aj rodina. Prišlo prvé sono, poradne a ja som si užívala pomaly rastúce bruško. Keďže okrem drobných ranných nevoľnosti v prvých mesiacoch som nemala žiadne problémy, začala som chodiť raz do týždňa na cvičenie pre tehotné a s teplejším jarným počasím som z práce začala chodiť miesto autobusom pešo.
Blížilo sa sono v 30. týždni
Niekedy ma v noci chytali kŕče do nôh a keď som sa neopatrne zohla, trochu mi tvrdlo brucho, ale inak som sa cítila úplne fit. Na sone som bola s manželom. Lekár pozrel na sone našu dcérku, pochvaľoval si že rastie a priberá tabuľkovo, dokonca sa už hrá na netopierika dole hlavou a ja som svet videla v ružových farbách.
Ten však zrazu potemnel, keď sa lekár snažil skontrolovať môj krčok a videla som jeho výraz tváre, ktorý neveštil nič dobré. Vyšetrenie skončilo slovami: “tak teraz pekne pôjdete do nemocnice na rizikovú ambulanciu, aby ste nám tu náhodou neporodili”. Takže zo sona sme išli rovno do nemocnice.
Skrátený krčok
Keďže bol koniec augusta – obdobie dovoleniek – fungovala len jedna ambulancia, kde čakalo asi 50 tehotných mamičiek. Manžela som teda hrdinsky poslala naspäť do práce a čakala som. Keď som sa dostala na rad, po vyšetrení a opätovnom sone bol verdikt jasný. Krčok skrátený na 1,5 cm a nutná okamžitá hospitalizácia.
Takže bez vecí a sebavedomia som sa cez príjmovú kanceláriu dostala na oddelenie rizikovej gravidity, kde som strávila nasledujúcich takmer 7 týždňov. Po prvom týždni ležania a infúzií bol krčok nemerateľný a moja panika narastala. Sami lekári nevedeli odhadnúť, čo prinesú ďalšie dni a pre istotu sa všetko pripravovalo aj na možnosť, že by sa dcérka narodila v najbližšom týždni.
To sa našťastie nestalo a prepracovali sme sa až do 36. týždňa
Moje dni boli jednotvárne. Ležanie na posteli, 4x denne magnézium a vstávanie z postele len na jedlo a toaletu. Pomedzi to prehováranie netopierika nech ešte zostane v brušku, že má domáce väzenie a rozmýšľanie, či som niečo mohla urobiť inak. Akékoľvek dlhšie státie alebo sedenie mi spôsobovalo tvrdnutie brucha.
Na moje prekvapenie v piatok, keď sme dosiahli 36+0 lekári rozhodli, že nakoľko je môj stav stabilizovaný a to najhoršie obdobie už máme za sebou, môžem už ležať aj doma. Nebudem to skrývať, ale z prepustenia domov som mala zmiešané pocity. Samozrejme, že som sa tešila, lebo manžela som vídala len počas krátkych návštev, na druhú stranu som sa však bála, čo ak… A môj strach nebol neoprávnený.
O dva dni odtiekla plodová voda
Napriek maximálne kľudovému režimu mi 2 dni po prepustení z nemocnice pri ležaní doma na gauči odtiekla plodová voda. Zákon schválnosti, bola som doma sama a manžel by sa dostal domov až cca za hodinu. Začala som najprv rozmýšľať či hodinu vydržím, ale keďže kontrakcie boli čo 4 minúty, tento nápad som zavrhla a volala som sanitku.
Aby toho nebolo málo, bývame na 5. poschodí a práve v tom období nefungovali zvončeky. Začala som teda obchádzať susedov, aby niekto išiel dole čakať a otvoril zdravotníkom dvere. Prvé 3 pokusy boli neúspešné, až na 4. dvere som sa konečne doklopala a susede, ktorú som videla prvýkrát v živote som pomedzi kontrakcie vysvetlila, o čo ide.
S manželom sme sa nakoniec do pôrodnice dostali naraz a po 3 hodinách už bola naša dcérka na svete
Narodená 36+2, 2790g a 47cm. Videla som ju len chvíľku, lebo ju hneď brali do inkubátora, ale tam našťastie strávila len prvú noc a ráno už bola naša malá bojovníčka pri mne na izbe. V ďalších dňoch nás prenasledovali problémy predčasniatok ako silná novorodenecká žltačka a problémy s prisatím.
Keďže bolo dôležité aby zosilnela a nestratila na váhe, začali ju sestričky prikrmovať fľašou, najprv umelým a potom mojím odsávaným mliekom. Na každé kŕmenie sme ju museli pracne budiť, lebo kvôli žltačke stále spala. Šok však prišiel, keď na detskej vizite zrazu lekár počul šelest na srdiečku.
Nasledovalo ekg a sono na kardiológii, kde pani doktorka objavila komorový defekt – asi 7 mm dieru medzi komorami
Panika a hormóny spôsobili, že z ambulancie som odchádzala naspäť na oddelenie s plačom. Za pár dní nasledovalo kontrolné sono, ktoré diagnózu potvrdilo. Z pôrodnice nás teda púšťali nakoniec až na 9. deň, a to rovno na ambulantné vyšetrenie do detského kardiocentra na Kramároch.
Tam bola diagnóza potvrdená a dcérka dostala 2 druhy liekov na srdce a kontroly čo cca 7-14 dní. Nasledovalo obdobie, na ktoré sa mi spomína len ťažko. Odporúčanie kŕmiť dcérku čo 2 hodiny, na prsníku (na ktorý sa stále nevládala poriadne prisať) do 5 minút, aby sa kvôli srdiečku príliš nevysilovala a následne dokŕmiť fľašou.
Dcérka bola extrémne spavá
Problém bol, že kvôli žltačke a najmä srdiečku bola dcérka extrémne spavá. Dá sa povedať, že okrem večerov, keď plakala kvôli kolike, spala stále. Na každé kŕmenie ju bolo potrebné budiť (a aj tak väčšinou jedla pospiačky). Jedno kŕmenie s prebalením teda trvalo okolo hodiny, potom som musela odsávať mlieko a na spanie v lepšom prípade zostávalo 40 minút. Aj napriek neustálemu odsávaniu som čo 2-3 dni riešila bolestivé hrče v prsníkoch kvôli upchávajúcim sa mliekovodom s nábehom na zápal a nakoniec aj bolestivú mikózu. Od bolesti som často nevládala ani dcérku držať na rukách.
Našťastie manželovi vyšli v práci v ústrety a 3 dni v týždni pracoval z domu
Na 2. kontrole na kardiológii, keď dcérka nemala ešte ani mesiac, sme sa dozvedeli, že srdcová vada je na takom mieste, že v 3-4 mesiaci bude nutná operácia. Manžel nevydržal a spýtal sa, ako taká operácia prebieha a ja som ho v tom momente ani trochu nemala rada. Celú cestu domov som hystericky preplakala. Napriek kŕmeniu čo 2 hodiny dcérka rástla a priberala len pomaly (za prvý mesiac a pol len 500 g).
Na 4. kontrole prišiel šok v podobe oznámenia doktorky, že sa jej nepáči, ako ťažko dcérka dýcha a ako málo priberá. A že ďalší deň nastupujeme na hospitalizáciu na kardiológiu a do týždňa by ju chcela mať zoperovanú.
A tak aj bolo. Na oddelení som týždeň presedela na kresle vedľa dcérinej postele deň a noc. Postupne sa prešlo na kŕmenie sondou, z čoho bola nervózna a hystericky sa strhávala zo spania. Deň operácie stále nebol istý, čakalo sa, ako sa vyvinie situácia a kedy sa zmestíme do plánu. Mne od permanentného stresu a únavy začalo odchádzať mlieko. Našťastie ma zachránila sestrička fľašou mrazeného materského mlieka z mliečnej banky a ukľudňujúcimi slovami.
Stresom mi skoro odišlo mlieko
Keď zo mňa opadol ten najväčší stres, že nemám pre malú dosť mlieka, mlieko sa mi začalo znova tvoriť. Dokonca sa môj organizmus zmobilizoval natoľko, že nakoniec som mala mlieka ešte viac než doma. Mama jednoducho vie byť aj superhrdina, keď je to treba.
Posledný novembrový deň, týždeň predtým, než mala dcérka 2 mesiace prišla operácia
Najhorší deň v mojom živote a zároveň deň, keď máme v kalendári poznačené, že sa naša bojovníčka druhý krát narodila. Tie hodiny čakania odkedy sme ráno dcérku odniesli do prípravenej miestnosti po poludnie, keď nám kardiochirurg oznámil, že operácia skončila, neželám zažiť žiadnemu rodičovi. Bezmocne sme sa s manželom objímali a snažili sa nemyslieť na najhoršie.
Keď sme okolo tretej poobede konečne dcérku mohli ísť pozrieť, pri pohľade na ňu som sa takmer zosypala. Na jednu stranu od úľavy, že žije, na druhú stranu od desu vidieť naše bábätko s množstvom infúzií, vývodov, a obrovskou náplasťou cez celú hrudnú kosť, napojené na umelú pľúcnu ventiláciu a kardiostimulátor na pooperačnej RAPke, kde je v jednej miestnosti 6 miest pre pooperačné vážne prípady a počet personálu vysoko prevyšuje počet pacientov.
Sestrička, ktorá ju mala v ten deň na starosti mi s úsmevom povedala, že návštevy sú síce do 22:00, ale že keďže je pod silnými liekmi a spí, že najviac, čo pre ňu môžem urobiť ja, je tiež sa vyspať. Pomaly sa blížil večer, manžel odišiel a mne došlo, že sestrička má asi pravdu.
Okrem týždňa nespania tu v nemocnici som vlastne nespala od jej narodenia už takmer 2 mesiace a dopadla na mňa strašná únava.
Nakoniec som padla do postele o siedmej večer a zaspala som ani neviem ako. V noci som sa zobudila celá dolámaná len raz kvôli bolestivo naliatym prsníkom, ktoré neboli na taký dlhý oddych zvyknuté, a po odsatí mlieka som spala až do siedmej rána. Ďalších 5 dní som trávila sedením u našej malej bojovníčky, u ktorej žiaľ prepukla pľúcna infekcia, a preto ju stále nemohli odpojiť od umelej pľúcnej ventilácie, odsávaním a mrazením mlieka a spaním.
Prevoz na JIS-ku ako najväčší darček
Na 5. deň bol našťastie jej stav stabilizovaný a podarilo sa ju odpojiť od umelej ventilácie, dýchala sama s podporou kyslíka. Na 6. deň nasledoval prevoz na JIS-ku, kde boli okrem nás ďalšie 3 bábätká a kde sme oslávili Mikuláša. Nikdy by ma nenapadlo, že prevoz dieťaťa na JIS budem považovať za šťastnú správu, ale bolo to tak. Tu sa postupne začali znižovať dávky utišujúcich liekov a začali rehabilitácie s cieľom zbaviť pľúca hlienov. Cez deň dcérka spala, ale noci, keď som pri nej nemohla byť, preplakala, čo ma veľmi trápilo. Stále bola kŕmená cez sondu a postupne sa dávky mlieka zvyšovali z 10 ml na cca 50 ml.
Po týždni na JIS, keď zvládla dýchanie bez podporného kyslíka a už nepotrebovala ani kardiostimulátor, sme skúsili prvé kŕmenie z fľaše a napriek viac ako 2 týždňovému sondovaniu to zvládla. Na ďalší deň ju teda z JIS prepustili na pooperačné oddelenie kardiochirurgie ku mne na izbu a síce ešte s niekoľkými káblikmi, ale konečne som mohla dcérku objať a držať v náručí. Aj keď sa od narodenia kŕmila len z fľaše, keďže sa nevládala prisať, bola som rozhodnutá skúšať dojčenie.
Aké bolo moje (a aj všetkých sestričiek na oddelení) prekvapenie, keď sa naša bojovníčka prisala na prvýkrát a spokojne ťahala, ako by to pre ňu bola najprirodzenejšia vec na svete.
Nasledovalo 24 hodín váženia pred a po každom dojčení a váženie každej plienky. Keďže sa dcérka krásne rozpapala, dostala som najkrajší meninový darček a 13.12. nás pustili domov, dokonca bez akýchkoľvek liekov na srdce.
Konečne doma
Dcérka síce mala otočený deň a noc (cca do 3 ráno pravidelne plakala), zo spania sa púšťala do hysterického kriku, z ktorého naskakovala husia koža a pri ktorom až zabúdala dýchať, ale mali sme ju konečne doma. Množstvom lásky, objatí a zo začiatku aj spoločným spaním sme sa postupne hysterického plaču zbavovali a aj zaspávanie sa postupne začalo meniť.
Cítili sme sa, ako keby sme prišli domov s novorodencom, nakoľko zrazu sme mali úplne iné dieťa plné energie, ktoré dokázalo byť hore, prejavovalo záujem o svoje okolie a nie len spalo ako predtým. Takže naša domácnosť si zase musela zvyknúť na úplne nový režim fungovania.
Mesiac po prepustení z nemocnice nás čakala kontrola na kardiológii. Aj keď dcérka krásne napredovala a priberala novorodeneckou rýchlosťou okolo kilogramu za mesiac, bála som sa. Všetky vyšetrenia našťastie dopadli v poriadku. Keď doktorka povedala, že srdiečko našej bojovníčky je o polovicu menšie než pred operáciou, došlo mi plne, aká je to vlastne hrdinka, že všetko zvládla a do operácie vydržala fungovať, pretože každý jeden nádych stál jej presilené srdiečko všetku energiu.
Veľa ľudí sa ma pýtalo, či nás tieto problémy s manželom zblížili. Popravde sme trávili toľko času od seba, ja v nemocnici a on doma, že sme si k sebe opäť museli hľadať cestu, našťastie úspešne. Takže moja odpoveď znie áno, aj keď to chcelo čas a nebolo to vždy ľahké.
Dnes má naša bojovníčka 7 mesiacov a okrem jazvy na hrudi by nikto nepovedal, čím si prešla. Je to smeja plná života a energie, ktorá má vďaka skvelému kolektívu detskej kardiológie a kardiochirurgie celý život bez ďalších obmedzení pred sebou.
Autorkou príbehu je mamička Lucia a my s jej dovolením príbeh uverejňujeme 🙂
Registrujte sa a prihláste na odber ďalších zaujímavých informácií, bezplatných testovaní, súťaží a článkov, týkajúcich sa obdobia materstva, ktoré práve prežívate.
Mali ste vlastný pôrodný plán? Podeľte sa spolu s nami v našej uzatvorenej skupinke mamičiek na Facebooku a sledujte nás na našom Instagrame.
