Ak ste náhodou neodleteli do ascendentálnych sfér, či znovuobjavenia čakier, tak by nemal byť pre vás problém vrátiť sa späť na cestu. Cestu objavovania krás Stredného Slovenska. Po návšteve Zaježovej odporúčam pokračovať smerom na Vígľaš. Malá obec na južnom ťahu do Lučenca je známa najmä svojím hradom.
Stojí vysoká divá Poľana, mať stará ohromných to stínov.
V dnešnej dobe je v priestoroch hradu naozaj krásny hotelový komplex Grand hotel Vígľaš. Kedysi, za čias, keď bol Muro ešte malý, to bola naozaj len zrúcanina, kde rástla veľká burina. Dôkaz o tom nájdete blízko recepcie hotela, kde si môžete pozrieť, ako to vyzeralo pred rekonštrukciou a potom určite budete uznanlivo kývať hlavou, že rekonštrukcia takej zrúcaniny stála za to. Na recepcii vám poskytnú informácie, kedy sa uskutoční najbližšia prehliadka. Tá určite stojí za to. Z hradu Vígľaš sa vyberieme smerom na Lučenec.
Hneď za križovatkou pod Vígľašom sa nachádza na ľavej strane zaujímavý projekt. Masarykov dvor bol tak, ako hrad Vígľaš, dlho spustnutý a zarastený burinou. Za prvej Československej republiky tu vybudovali ukážkové družstvo. Také, kde malo byť všetko čisté a krásne, kde sa mali chovať okrem dobytka aj kone. Otvárať ho mal sám T. G. Masaryk a mala to byť pýcha Stredného Slovenska, od ktorej sa mali učiť všetky ostatné vznikajúce družstvá. Sny o lepších zajtrajškoch prerušila druhá svetová vojna a po vojne nechcel mať nikto nič spoločné s kapitalistickými statkami a tak celý areál chátral. Až dodnes.
Našiel sa investor, ktorý kúpil areál a vdýchol mu opäť zašlú slávu.
Presvedčte sa sami pri prehliadke areálu, kde sa nachádza hotel, wellness, ale aj stajne s koňmi a má naozaj atmosféru medzivojnového obdobia. A tak sa malinká obec Pstruša opäť dostala na mapu Slovenska. No pozor, Pstruša má rekord, ktorý sa zapísal raz a navždy do kroník slovenských rekordov. Dňa 11.februara 1929 namerali v hydrometeorologickej stanici teplotu – a teraz si deti držte čiapky – mínus 41,5 stupňov Celzia. Bŕŕŕ, tomu hovorím riadna zima, to sa musel aj psí záprah lámať v zákrute . Postupne budeme pokračovať smerom na Lučenec.
„Hoj, detvo môjho rodu“.
Ďalším mestom je Detva. Áno, tu, pod majestátnou Poľanou sa nachádza mesto, ktoré sa môže hrdiť folklórom, svojím krojom, ale aj pastierskou tradíciou. Detva je východzí bod pre nádherné výlety do okolia a to najmä na Poľanu. Poľana je nádherná, stará, prastará sopka. Jej kaldera je obrovská a vulkanológovia o nej hovoria ako o stratovulkáne, čo je jedna z najväčších sopiek vôbec. Jej erupcia zmenila ráz krajiny úplne, ale nezmenila len krajinu, ale na dlhé desaťročia aj podnebie. Celá chránená oblasť Poľana je vulkanická a to dalo neskôr príležitosť ľuďom usadiť sa a pestovať plodiny na naozaj úrodnej pôde. Usídlením ľudí pod Poľanou sa vytvorila oblasť, ktorú v dnešnej dobe volajú Podpoľanie. Je to také romantické miesto, až vyráža dych.
Podpoľanie, Hriňovské lazy… Kopčeky, ktoré sa vlnia dostratena, na nich políčka, v radoch ako vojaci stohy sena. Vonia to tu kravským hnojom, ale aj kravským mliečkom. Proste romantika ako z knižky. Deťom tu v tomto kraji ľahko vysvetlíte, ako chutí, vonia a vyzerá vidiek. Kľukatými cestičkami prejdete autom do Zanemeckej.Vpravo je malé parkovisko. Tu odporúčam zastať a vydať sa smerom hlbšie do lesov Poľany. Po malej cestičke za necelú hodinku prídete k jednému z najkrajších vodopádov.
Podpoľanie, foto Miroslav Murín
Vodopád Bystré sa hrdí krásnou výškou, voda tu dole do doliny po skalách padá z 23 metrovej výšky. Dokonca popri ňom ide rebrík, ktorým sa dostanete nad vodopád. No z bezpečnostných dôvodov tento rebrík neodporúčam malým deťom do 6 rokov a ani osobám, čo mávajú závrate. Pre nich musí stačiť pozorovať tento vodopád zospodu a vychutnať si tento úchvatný pohľad. Rodinám s malými deťmi odporúčam sem prísť na jar, najkrajšie je v tejto oblasti v máji. Vtedy je vo vodopáde veľa vody a celá krajina je taká zelená,až vám prechádza zrak.
Vodopád Bystré, foto Miroslav Murín
Samotná Poľana možno nie je pre deti až taká atraktívna, nakoľko je celá v hustom lese, ale vodopád Bystré patrí určite k prírodným úkazom, ktoré sa oplatí navštíviť. Z oblasti pod Poľanou, kde sa s deťmi určite budete radi vracať, ešte vypichnem pár tipov. Kalamárka je mekkou skalolezcov z celého Slovenska, tiež aj Melichova skala a tieto prírodné úkazy len deti utvrdia, že Poľana je naozaj sopka.Odtiaľto sa dá s deťmi prejsť priamo do srdca Poľany, kde blízko k malej lesnej obci Kyslinky doputoval obrovský Batovský bludný balvan. Obrovský balvan, kde môžu deti vidieť na vlastné oči, ako vyzerá stuhnutý lávový balvan.
Záhadná Slatinka, chuť bryndze a ovčieho syra.
Podpoľanie vás len tak ľahko nepustí a ak sa vám to predsa len podarí, tak vedzte, že vám natrvalo vyryje pozitívnu jazvu v mysli a budete sa tam vracať častejšie. Z tohto čarovného miesta Slovenska sa vyberieme späť smerom na Zvolen po starej ceste. Prvá zastávka bude obec Zvolenská Slatina. Táto obec,dá sa povedať, sa preslávila svojou bryndziarňou. Ak máte radi bryndzu, alebo chcete deťom ukázať, ako vyzerá a kde sa vyrába jeden zo základných kameňov národného jedla bryndzových halušiek, tak v slatinskej bryndziarni ste na tom pravom mieste.
Bryndza ovčia alebo mix s kozím či kravským mliekom, k tomu syry od výmyslu sveta, to je podniková predajňa. Ja sám som veľký milovník týchto zdravých mliečnych výrobkov a tak každá moja návšteva poteší moje chuťové poháriky a zarmúti rodinný rozpočet. Takže, rodičia, nemajte výčitky svedomia a utraťte v tejto podnikovej predani pár euríčok. Vaše chuťové poháriky sa vám za to poďakujú. Nuž a deti možno objavia čaro bryndze, ktorá je jednou z najzdravších mliečnych výrobkov vôbec.
Slatinka, foto Miroslav Murín
Tí, ktorí trpia rôznymi intoleranciami, budú asi smutní z predchádzajúcich riadkov. No aj pre vás, vy moji laktáčikovia a bezlepkovia, mám malú náplasť. Nezasýti síce vaše brušká, no určite poteší dušu. Zo Zvolenskej Slatiny ešte s vôňou bryndze v nose pôjdete ďalej smerom na Zvolen. Hneď za kopcom je rovinka, kde je len jedna odbočka doľava. Malá odbočka, ako keby neviedla nikam. Už asi tušíte, že moje odbočky majú svoj význam. A tak sa neľakajte, keď prejdete cez železničnú trať a budete pokračovať po ceste do kopca, ako keby nikam.
Keď však prejdete kopec a po ceste zídete dolu do dolinky, razom sa ocitnete v Zvolenskej Slatinke. Je množstvo miest na Slovensku, kde zastal čas, no tu je to doslova. Tu zastal čas, tu ste v časovej konzerve. Deti, Zvolenská Slatinka je malá dedinka, ktorá už nemala byť na mapách Slovenska. Práve tu, kde teraz stojíte, mala byť voda, veľa vody, celé to tu malo byť zatopené. Proste jedna veľká priehrada. Jedného dňa si úradníci v kancelárií povedali, že si urobia priehradu a tak ľudí vysťahovali doslova zo dňa na deň a Slatinka zostala prázdnou dedinkou. Dedinka duchov, zakonzervovaná pred očami všetkých, schovaná za kopcom s cestičkou vedúcou nikam. Lenže z megalomanských plánov priehrady sa pomaličky ustupovalo a tak zo zaplavenia nebolo nič.
No ľudia sa nasťahovať späť nemohli, lebo výstavba priehrady bola len pozastavená, nie zrušená. Pôvodní obyvatelia ostali oklamaní a chceli sa vrátiť domov, no to nešlo, a tak vzniklo občianske združenie Slatinka, ktoré zastupuje a ochraňuje práva pôvodných obyvateľov a zároveň bojuje za prírodnú oblasť a túto malú dedinku, aby ju nezatopili. Robia to čarovne, lebo práve pre túto šachovú partiu úradníkov a tretieho sektora je toto miesto doslova ukážkou aktívnej práce občianskeho združenia, ktoré bojuje za tú správnu vec.
Slatinka okolie, foto Miroslav Murín
Deti tu môžu vidieť pôvodné meandre rieky Slatina, tu sa ešte stále na jar bezpečne vyleje do chotára Slatinky, tu ešte stále v blate môžete zazrieť stopy vydry. Tu ešte stále vidno, že človek môže spokojne žiť v symbióze s prírodou. Keďže osobne poznám zástupcov občianskeho združenia Slatinka, tak mi hádam odpustia keď napíšem : „Ďakujem úradníci, že ste sa rozhodli stavať priehradu, lebo vďaka vám tu vznikla skupina občanov, ktorí sa vám postavili tvárou v tvár a každý deň dokazujú, že má význam bojovať za seba a svoje životné prostredie.“ Dôkazom toho je malebná dedinka Slatinka.
Bez nich by som vám ťažko mohol opísať miesto, ktoré s hrdosťou môžete ukázať deťom a vysvetliť im, že za prírodu a zdravé životné prostredie sa dá bojovať. A keď sa vás deti opýtajú ako? Tak ich zaveďte do miestnej starej základnej školy, tam im určite radi ukážu – takto. Ak budete mať čas, určite sa vyberte po náučnom okruhu, ktorý vybudovalo združenie Slatinka. Dozviete sa na ňom veľa zaujímavých vecí o tomto čarovnom mieste.
Slatinka je taký menší Vlkolínec, tiež tu zastal čas a miestni tu majú zo svojich domov aspoň chalupy na rekreačné účely, no ostala im nádej, že raz sa všetko ukončí a vrátia sa späť. Aj keď je tu už nová generácia, je to dobre. Lebo mladí pochopili, že najlepšie je, keď je všetko v súlade s ochranou prírody a úctou k nej. Určite tu nestretnete davy ázijských turistov s foťákmi na krku, čo fotia pamiatky, ale určite tu nájdete pokoj, kľud a pokoru.
Tu, v Slatinke, ukončím aj tento článok. Tu, pri riečke Slatina, si sadnite a skúste si spomenúť, prečo sa Zvolen volá Zvolen, prečo spustol Pustý hrad. Kde žila možno posledná bosorka, ktorá určite poznala Zaježovské lazy. Keď prižmúrite oči a budete počúvať tečúcu vodu, tak si určite spomeniete na vodopád Bystré, a keď vdýchnete nosom, spomeniete si na krásne Hriňovské lazy. Vôňu mliečka, bryndze a zamrazí vás pri spomienke, aký rekord padol v Pstruši. A o tomto je tento kút Slovenska.
V ďalšom článku sa pozrieme do môjho rodného mesta a snáď pochopíte, prečo Honza Nedvěd naspieval pesničku o tom, aká je Banská Bystrica krásna, keď sa nad ňu znesie noc. O tom nabudúce.
Do objavovania priatelia.
Muro Banskobystrický.
Predchádzajúcu časť nájdete tu.
Publikováno: 12. 12. 2019
