Odmalička pre mňa bol juhozápad Stredného Slovenska, už ani neviem prečo, atraktívny a svojím spôsobom aj exotický. Neviem, možno tomu nahrávalo to, že ako deti všetko vnímame väčšie a široká rieka Dunaj, do ktorej sa vlieva Hron, mi prišla v tej dobe ako more. Ostrihomská bazilika bola pre mňa ako chlapca obrovská, gigantická, vyrážala dych, bola magická a poviem pravdu, že ešte aj Coca Cola v Maďarsku voňala a chutila úplne inak ako u nás. Tak nejak lepšie a sladšie.
O termálnom kúpalisku Vadaš som písal v úvodnom článku. Takisto som spomenul aj Ostrihomskú baziliku. Prečo začínam práve Štúrovom? Nuž, nespomenul som využitie možnosti plavby po Dunaji. Vidieť dominantu tohto kraja z rieky určite stojí za to. Maďarský Ostrihom má aj pekné historické centrum s množstvom krásnych zákutí, kaviarničiek a reštaurácií. Maďarská gastronómia je podľa môjho názoru jedna z najkvalitnejších v Európe. (Taliansko nerátam, to je Mekka gastronómie). Takže si určite vychutnajte špeciality tipu rybacia polievka – halászlé alebo legendárny dezert – šomloi halušky. Ako bonus na maďarskej strane je auqapark. Netreba však zabúdať na už spomínaný pas pre deti, aby ste sa vyhli zbytočným opletačkám s colnou políciou, ktorá to zvykne kontrolovať.
Ako grófka
Po opustení Štúrova by som chcel upozorniť na cestu smer Nové Zámky. Pár kilometrov za Štúrovom je odbočka, ktorá vyzerá ako odbočka nikam. No nedajte sa pomýliť. Vydajte sa po nej do malej obce Belá. V obci Bela pri Štúrove sa nachádza hotel kaštieľ Chateau Belá, ktorý sa hrdí titulom najromatickejší historický hotel Európy. Neberte to ako reklamu, nemám žiadnu dohodu s týmto zariadením. Píšem o ňom len preto, lebo stojí za navštívenie a mňa očarilo. Tu si prídu na svoje aj mamičky, na malú chvíľu sa budú cítiť ako grófky z čias rakúsko-uhorskej monarchie. Pri tomto hotelovom komplexe treba povedať, že majiteľka je ozajstná grófka a dedička tohto panstva.
Možno budete mať šťastie a stretnete sa s ňou na chodbách tohto krásneho kaštieľa, ktorý z vnútra vyzerá naozaj ako z čias cisárovnej Sisi. Veta „radšej stokrát vidieť, ako raz písať“ tu platí dokonale. Krásne priestory aj okolie kaštieľa dávajú tomuto miestu naozaj veľmi romantický punc. Kaštieľ Chateau Belá má aj svoju vlastnú vinicu a veľmi kvalitné vína.
Vinárstvo sa môže rovnako ako kaštieľ pochváliť, že je jedným z mála slovenských vinárstiev, ktorých produkt sa nachádza za veľkou mlákou v New Yorskej svetovej vínnej banke.
Takýchto miest je na Slovensku málo a stoja za navštívenie, či možno ubytovanie aj s deťmi. Len treba rátať s tým, že Chateau Belá je päť hviezdičkový hotel a ubytovanie v ňom bude síce nezabudnuteľne romantické a krásne, no aj za patričnú cenu.
Ufujkaný prameň aj slovenská Petra
Keď sa presunieme severnejšie od Štúrova do oblasti Hont, ocitneme sa v oblasti, kde sú známe kúpele Dudince. Tu však vaše deťúrence zaujme hádam iba kúpalisko. Inak sú tieto kúpele preferované skôr staršou generáciou, avšak bola by škoda nespomenúť toto kúpeľné mestečko, ktoré sa hrdí s najviac početnými slnečnými dňami v roku na Slovensku. V Dudinciach môžeme vidieť travertínovú terasu, ktorá napovedá, že sever Hontu je začiatok sopečného pohoria a pozostatky sopečnej činnosti sú aj tu. Z Dudiniec sa treba kúsok vrátiť na západ do obce Demandice, aby sme sa mohli vydať na sever.
Byť v oblasti Hontu a nespomenúť slávny prameň Santovka, to by som urobil veľkú chybu. Pred vstupom do obce Santovka vás určite privíta charakteristická aróma. Áno, sme pri travertínovom útvare, ktorý bol prvým miestom, kde vyvieral prameň liečivej vody, ktorý objavili obyvatelia už pred naším letopočtom ešte v časoch doby bronzovej. Je potrebné deťom vysvetliť, že aj takto „voňajú“ prírodné minerálne pramene. Áno, sírnaté pramene smrdia ako zhnité vajce.
Fujkanie detí však razom zmažete, keď im poviete, že v tejto malej obci je okrem „ufujkanej minerálky“ aj kúpalisko.
Nie je síce veľké, ale jeho komorná atmosféra má svoje čaro. V sezóne tu určite nebude hlava na hlave, a tak si môžete užiť vodu dosýta. Santovka vs. Turecko… Turci majú svetoznáme Pamukkale, nuž a my Slováci máme svoje malé Pamukkale nachádzajúce sa v obci Santovka. Je síce umelo vytvorené, no atmosféra a zloženie vody sú si podobné, ak nie aj lepšie. Bonusom je, že v tejto obci si môžete liečivú minerálnu vodu s obsahom síry aj kúpiť. Miestna plnička má svoju podnikovú predajňu, kde vám predajú jednu či dve fľaštičky. Psst, rodičia počúvajte. Určite si kúpte túto minerálku, lebo obsahuje väčšie množstvo lítia, ktoré blahodarne pôsobí na dušu a podporuje duševnú pohodu a relax. Uznajte, že toto si zaslúži nejeden rodič.
Keby vás naozaj zo Santovky vyhnala sírnatá aróma, určite zamierte smerom do Levíc. To, čo vás čaká medzi Santovkou a Levicami je zážitok, na ktorý budete dlho spomínať a určite sa bude páčiť aj deťom. Keď som už spomínal svetoznáme turecké Pamukkale, tak o tomto mieste pri troche fantázie môžem hovoriť ako o jordánskej Petre na Slovensku. Jordánska Petra je do kameňa vytesané mesto. Čo keby som vám povedal, že aj na Slovensku máme síce nie mesto, ale obec, kde máme vytesané celé obydlia do skál?
Kúsok od obce Santovka sa nachádza obec Brhlovce. Brhlovce sú obec s kamennými obydliami. V jednom z nich nájdete aj pobočku tekovského múzea, kde vám sprievodkyňa rada vysvetlí prečo a kedy vznikli tieto krásne kamenné obydlia.
Obydlia vznikali ako ochrana pred tureckými nájazdmi. Zaujímavosťou je, že ešte do dnešnej doby niektoré ľudia aktívne využívajú. Žiaľ, nie do každého domu sa môžete aj pozrieť. V tejto obci si obyvatelia uvedomujú atrakciu, ktorú majú doslova na dvore. Mám informácie, že v obci vzniklo občianske združenie, ktoré chce sprístupniť verejnosti ešte viac kamenných obydlí. V Brhlovciach si s deťmi môžete užiť krásnu expozíciu a nahliadnuť aj do kamenných obydlí. Miestna sprievodkyňa rada porozpráva, ako sa žilo v týchto obydliach a vysvetlí, čo sa s čím robilo a načo to či ono slúžilo. Po prehliadke múzea sa určite oplatí s foťákom v ruke pokukať aj po iných častiach tejto malej obce. Určite nájdete zákutia, ktoré vzbudia váš záujem. Brhlovce sa budú isto páčiť celej rodine a na ich návštevu budete ešte dlho spomínať.
Vodný mlyn Bohumice aj smiešne názvy.
Z Brhloviec sa vydajte severnejšie do obce Žemberovce, kde treba odbočiť. Hmm, sú tu kopce. Ale to nie sú hocijaké kopce deti, to sú milión rokov staré sopky. Áno, po odbočení do kopcov sa ocitnete na vzdušnej hranici. Za vami bude kraj Hontu s teplými dňami, s možno trošku unudenými, ale krásnymi dedinkami, ktoré majú svoje čaro a atmosféru a pod sopečným pohorím ukrývajú rôzne tajomstvá. Pred vami sa bude dvíhať krajina s kopcami, ktoré sa volajú Štiavnická vrchovina – chránená krajinná oblasť. Úzka, no pekná cesta sa kľukatí a vedie do kopcov.
Prvou zastávkou, na ktorú by som upozornil, je maličká obec Bohumice. Kúsok za ňou, hlbšie do Štiavnickej vrchoviny, je nenápadná drevená šípka, ktorá vás dovedie do krásne zrekonštruovaného vodného mlyna Bohumice.
Nachádza sa tu múzeum a vodný mlyn patrí pod správu Levického múzea. Môžete tu vidieť, ako sa kedysi žilo v mlyne, ako tvrdo sa pracovalo, aby vznikla múka na tie fajné kysnuté koláče alebo fajný voňavý chlebík. Prehliadka priestorov vodného mlyna je aj s výkladom. No a čo myslíte, mal tento mlyn aj svojho vodníka? Nuž treba sa presvedčiť na vlastné oči.
Ak náhodou nezanecháte svoju dušu v niektorom z vodníkových hrnčekov, potom sa vydajte s odvahou hlbšie do Štiavnickej vrchoviny. Odvahu vám budú dodávať vtipné názvy obcí, miest a oblastí, na ktorých sa určite budú baviť najmä škôlkári. Veď posúďte – Pukanec, Holík, Cubmantel, Klastava, Kysíhýbeľ a ďalšie určite pobavia a s chuťou sa na nich zasmejete. A prečo je to tak? Vošli ste do kraja Banskej Štiavnice, ktorá má svoje typické nárečie a to sa pretavilo aj do názvov.
Úzka cesta stále vedie do kopcov a lesov. Ďalšia zastávka sa nachádza kúsok pod cestou po pravej strane. Tajch Richňava – prvý z 24 tajchov.
Tieto umelo vytvorené vodné plochy slúžili v minulosti pre banské účely. Viac si o nich popíšeme v článku o banských mestách. Teraz si len povieme, že Richňava je využívaná okrem rybolovu aj na kúpanie. Tento tajch, ale odporúčam pre trošku staršie deti, ktoré už vedia plávať. Je tam síce malá pláž s pozvoľným vstupom, no je malá a možno pri peknom počasí bude viac ľudí chcieť využiť tento malý priestor na vstup do tajchu a zaplávať si. Naopak, plavci si môžu tajch naozaj užiť. Ak máte radi radšej vlastný kľud na plávanie a trošku chladnejšiu vodu, tak práve tajch je tá pravá voľba.
V lete je kúpanie v tajchu Richňava príjemným osviežením. Po letnom schladení v prvom tajchu určite deti prehovoríte na pokračovanie v poznávaní Štiavnickej vrchoviny. Stačí im len povedať, že kúpať sa dá ešte v ďalších minimálne osemnástich. Možno sa vo vašej výprave nájde jeden zvedavec, ktorý sa opýta : ”Keď sme v tej Štiavnickej vrchovine, aký je tu najvyšší kopec ?” Nuž, na to je len jedna odpoveď. Sitno.
Či povstanú sitniansky rytieri?
Sitno je najvyšší vrch Štiavnickej vrchoviny (1009,2 m.n.m), odporúčam naň vyjsť po náučnom chodníku od miesta, ktoré milujú všetci rodičia. Prečo? Lebo iba tu deťom máte právo povedať, aby vás počúvali, lebo ste pri Počúvadlianskom jazere. Skúste sa teda dohodnúť s deťmi, že pokiaľ ste pri Počúvadlianskom jazere, tak vás proste musia počúvať, či sa im to páči alebo nie. Na tomto mieste by som odporučil využiť služby miestneho kempu, a prenocovať tu trebárs dve, tri noci. Využiť tak možnosť kúpania, ale aj spoznávania okolia. A na to treba pár nocí.
Od Počúvadlianskeho jazera vedie už spomínaný náučný chodník na Sitno. Výstup na Sitno považujem za stredne náročný a určite ho zvládnete aj s malými deťmi.
Je možné, že tie menšie deťúrence budú trošku šomrať, že ich bolia nožičky, no keď sa vyštveráte hore na vrch, ten výhľad utíši aj najunavenejšieho výletníka. Na vrchole Sitna sa nachádza vysielač, rozhľadňa ale aj pozostatky hradu Sitno. Možnosť dať si pečiatku do denníka malého turistu vám tu určite ponúknu. V sezóne aj niečo na občerstvenie. Odporúčam sa tu chvíľku zdržať a kochať sa výhľadmi do všetkých svetových strán. Dych berúce výhľady na to, čo vás čaká na Strednom Slovensku, nenechá chladným asi nikoho.
Výhľad zo Sitna
Pre väčších odporúčam zahrať sa na horolezcov a vyraziť na výlet na Sitno o pol tretej ráno, keď je ešte tma a spolu s čelovkou na hlave prísť na Sitno a tam si počkať na východ slnka. Ten zážitok sa vám vryje hlboko do srdca a zanechá masívnu stopu. Viem, o čom píšem, sám som to zažil a ten pocit nosím v sebe už roky. Pre tých menších, ktorí tam prídu cez deň, to má tiež svoje čaro. Sitno nie je len vrch, je to aj hrad z čias pohanských kráľov. Toto miesto bolo predurčené k stavbe hradu, hradiska. Z tohto miesta je dobrý výhľad, čo v minulosti bola veľká výhoda na bránenie sa pred nepriateľom. Kým nepriateľ prišiel pod kopec, obyvatelia hradu už boli pripravení na obranu.
A vedeli ste, že Sitno má svoje legendy?
Prvá hovorí presne o tom, ako sa brániť. Na Sitne bolo hradisko, ktoré chceli dobyť tatárske vojská. Z jednej strany však hradisko strážili veľké skalné útvary a z druhej dobre bránená hradba. To sa tatárskym vojskám nepozdávalo, a tak sa rozhodli, že hradisko vyhladujú. Rozložili si pod hradbami na dnešnej tatárskej lúke tábor a čakali. Z obyvateľmi hradiska to už vyzeralo veľmi zle. Po týždňoch sa už naozaj zásoby míňali a pomaly nemali čo jesť. No sitnianski obrancovia boli figliari a po týždňoch pozbierali zbytky múky a upiekli veľký koláč, ktorý pomocou šípu vystrelili smerom k Tatárom. Keď na tatárskej lúke dopadol šíp s koláčom, útočníci ostali ohromení veľkosťou koláča, ktorý bol jasným signálom, že na hrade netrpia hladom. Práve naopak, dovolia si ešte vyhadzovať koláče. A tak usúdili, že toto hradisko nikdy nedobyjú a odtiahli s dlhým nosom preč.
Druhá legenda je ešte krajšia. Dávno-pradávno žil na Sitne vo veľkom krásnom hrade starý pohanský kráľ, ktorý mal dvoch synov.
Vtedy bolo zvykom, že po smrti otca kráľa všetko dedil najstarší syn, a tak sa aj stalo. Po smrti pohanského kráľa zdedil hradisko najstarší syn. To sa však nepáčilo mladšiemu a na truc si postavil na menšom kopci oproti svoje hradisko. A začal sa boj o Sitno. Robili si prieky, stále sa hádali, až to skončilo pri jednej poľovačke. Jeden zo synov zastrelil jeleňa, no nárok si naňho robili obaja a hádali sa. Vtedy zakročil pohanský kňaz a chcel ich rozdeliť, no oni sa nedali. Kňaz ich zaklial a premenil na veľké skaliská. Budú tam zakliati v skalách dovtedy, kým ich nevyslobodí ten, kto bude potrebovať nezištnú pomoc, alebo bude pomoc potrebovať ubiedený národ žijúci pod Sitnom.
Legenda hovorí, že raz za sedem rokov sa skaly otvoria, z nich vyjde rytier v zbroji a hrdo sa opýta: „Už?“ Ak ho niekto stretne a povie: „Už nadišiel čas! “,…
…v tom momente sa skaly premenia na vojsko na čele s dvoma bratmi rytiermi a pomôžu v núdzi národu pod Sitnom. Nuž, tak či onak, zatiaľ nik nevyslobodil sitnianskych rytierov. Tak dávajte pozor, keď tam budete, či náhodou nebude siedmy rok a vy budete mať šancu odkliať rytierov.
Tu sa môj článok teraz skončí, rozmýšľajte nad legendami Sitna. Nad tým, či Santovka nie je krajšia ako Turecké Pamukkale, či domček v Brhlovciach do skaly vytesaný nemá väčšie čaro ako jordánska Petra. Nechám vás v napätí, čo príde nabudúce. Nie, nebudem taký krutý a prezradím, že v ďalšom článku sa pozrieme do baníckych miest Banská Štiavnica a Kremnica, budem písať o ich krásach, o okolí a atrakciách tejto oblasti. Svet má svojich sedem divov. Viete, že sedem divov má aj Banská Štiavnica? Ale o tom až nabudúce.
Do objavovania priatelia.
Muro Banskobystrický
Publikováno: 26. 8. 2019
